História baníctva

Príspevok k vzniku a najstarším dejinám slobodného kráľovského banského mesta Ľubietová

(Vojtech Bolerázsky in Historický zborník kraja IV., 1968)
 

Banská osada Ľubietová vznikla pozdĺž potoka Ľubietovej, o ktorom máme najstaršiu zachovanú zmienku v privilégiu Slovenskej Ľupče z r. 1340, kde sa pri metácii ľupčianskeho chotára spomína "aqua Lybtina". Podľa názvu tohto potoka bola pomenovaná aj osada pri ňom vzniknutá, ktorej počiatky a najstaršie dejiny pre nedostatok písomných dokladov nepoznáme. Kachelmann síce tvrdí, že už v XIII. storočí existovalo baníctvo v chotári Ľubietovej, ale jeho tvrdenie môžeme považovať len za hypotézu. Jedno je isté, že dávno jestvujúcu a známu banskú osadu Ľubietovú ("villam Lwbete"), ktorá sa potom zásluhou baníckej skúsenosti a podnikavosti nemeckých kolonistov hospodársky povzniesla, povýšil r. 1379 kráľ Ľudovít patentnou listinou na slobodné banské mesto. Povýšenie r. 1380 znova potvrdil a r. 1382 vydal o tom listinu vo forme privilégia.
Najstarší listinne zachovaný názov osady Ľubietovej "villa Lwbete", ("Lwbeta, Lwbetha“), ako aj ešte starší názov potoka "aqua Lybtina" je bezpochyby slovanského pôvodu. Teda Slovania pred nemeckou kolonizáciou sa na tom území venovali baníctvu, v ktorom nemeckí kolonisti pokračovali a ho zveľadili. Slovania ešte pred nemeckou kolonizáciou pomenovali svoju banskú osadu podľa mena už im známeho potoka Ľubietovej, v ktorom pravdepodobne začali ťažiť zlato ryžovaním. Podobne vznikli názvy aj iných banských osád na strednom Slovensku, ktoré boli potom povýšené na slobodné banské mestá. Preto pokusy vyložiť vznik názvu Ľubietovej z nemeckého "Liebe Oden" a z toho odvodzovať jej nemecký pôvod sú v najlepšom prípade násilné. Pre slovenské banské mestá charakteristický názov vzniknutý spojením mena potoka a slova baňa, pôvodného názvu najstaršej banskej osady na našom území Banskej Štiavnice (Bana = Baňa), máme listinne doložený pre Ľubietovú z r. 1405 Lybetabanya. 
R. 1382 kráľovná Mária na prosbu ľubietovského komorného grófa, notára a jedného člena mestskej rady znova potvrdila slobody, výsady a práva dané Ľubietovej jej otcom Ľudovítom. Je zaujímavé, že už v treťom roku po svojom povýšení na slobodné banské mesto mala Ľubietová vlastného komorného grófa (comes urburarius) a aj mestského notára (Nicolaus notarius). To by tiež svedčilo o tom, že Ľubietová dávno pred povýšením na slobodné mesto musela byť významnou banskou osadou, keďže pomerne rýchle začala aj po stránke administratívnej žiť životom banského mesta. Roku 1384 odovzdala kráľovná Mária mestu Ľubietovej mlyn, jatku a kúpeľný dom, ktoré vraj kedysi Ľubietovej odňal skanzor Michal (Stygeer dictus). Teda Ľubietová mala už pred rokom 1384 stavaný mestský kúpeľ (domum balnealem), čo tiež svedčí o jej dobrom hospodárskom stave, teda vlastne o prosperite banskej produkcie, od ktorej záviselo hospodárstvo každého banského mesta. Kráľ Žigmund mandátom z r. 1405 prísne zakázal vyberať od obyvateľov mesta Ľubietovej poplatky (tributum), čo r. 1434 v transumpte novou kráľovskou pečiatkou znova potvrdil. Ešte toho istého roku to opätovne zdôraznil novým mandátom, ktorý rozšíril o zákaz súdiť obyvateľov pred akýmkoľvek iným súdom, okrem pred ich richtárom a prísažnými, ktorí sú jedine oprávnení rozhodovať v sťažnostiach hocikoho proti obyvateľom mesta Ľubietovej. Keď vyberači poplatkov, najmä v Slovenskej Ľupči ("signanter in oppido nostro Lypcz constituti") nerešpektovali Žigmundov mandát, vydala kráľovná Barbora nový mandát r. 1453. Keďže počas husitskej invázie sa zničili ľubietovské privilégiá, kráľ Matej na žiadosť Ľubietovčanov roku 1465 všetky ich staré výsady, udelené kráľom Ľudovítom, transumoval a znova potvrdil privilégiom. Ten istý Matej privilégiom z r. 1465 navždy oslobodil obyvateľov Ľubietovej a jej dvoch osád Šajby a Povrazníka od pIatenia dávky zvanej „lucrum camerae", keďže boli od nej už dávno (ab antiquo ) oslobodení, ale privilégium o tom sa im zničilo v husitských vojnách.
Vpád husitských vojsk do Ľubietovej mal neblahý vplyv aj na banskú produkciu. Podľa Marzsániho Ľubietovú husitské vojská úplne vypálili a obyvateľstvo, ktoré hľadalo útočište v baniach, sa tam zadusilo; potom štyridsať rokov stálo ľubietovské baníctvo opustené. Obnovilo sa údajne až v dobe thurzovského podnikania. O úbohom hospodárskom stave Ľuubietovej, ktorý trval ešte dlho po spomenutej katastrofe, svedčí aj mandát kráľa Mateja z r. 1482, ktorým zakázal vyberať od obyvateľov Ľubietovej desiatky pre ostrihomského arcibiskupa. S neblahým hospodárskym stavom Ľubietovej súvisí aj mandát Vladislava II. z r. 1496. Ním opätovne oslobodil obyvateľov Ľubietovej od platenia akýchkoľvek dávok, ktoré sa platili od osôb, majetku a tovaru, a rozšíril toto oslobodenie aj na dve ľubietovské osady Šajbu a Povrazník. Pritom tiež zdôraznil, že obyvatelia Ľubietovej a oboch osád podliehajú jedine jurisdikcii richtára a prísažných mesta Ľubietovej, čo Ľudovít II. r. 1521 znova potvrdil.
      Ľubietová sa od svojho povýšenia na slobodné banské mesto r. 1379 spravovala štiavnickým právom, ako sa to výslovne hovorí v jej zakladacom privilégiu vydanom kráľom Ľudovítom l. r. 1382 (1379, 1380), a ako slobodné banské mesto sa stala členom tzv. Zväzu stredoslovenských banských miest. Najstaršia správa o tom sa zachovala v zápise štiavnickej mestskej knihy z r. 1388.
Slobodné banské mesto Ľubietová malo od najstarších čias svoju vlastnú mestskú kanceláriu, v ktorej vybavoval písomnosti mestský notár, spomínaný už r. 1382. Pre banskú správu je známy z toho roku komorný gróf a o banskom majstrovi v Ľubietovej sa nepriamo dozvedáme až r. 1496. Keďže, ako sme už spomenuli, Ľubietovú vypálili husitské vojská, pričom zhoreli aj jej písomnosti, niet o vlastnom baníctve žiadnych písomných dokladov pre najstaršiu dobu, okrem niektorých nepriamych narážok. Napríklad v ľubietovskom archíve je správa komisie vyšetrujúcej spor o územie medzi Ľubietovou a Brusnom z r. 1535, v ktorej sa spomína v ľubietovskom chotári v blízkosti hút lúka zvaná ľudove "Čierne peklo". Ide teda o väčší počet hút, ktoré svojím dymom začadili (začiernili) celé blízke okolie. Správu možno presunúť do staršej doby, t. j. do doby thurzovskej, keď ľubietovské baníctvo po dlhšej stagnácii nakrátko ožilo. Za nepriamu správu týkajúcu sa ľubietovského baníctva by sme mohli považovať aj zmienku v liste richtára a rady Banskej Bystrice adresovanom Štiavničanom z r. 1525. V liste sa totiž spomína spor o dedičské vlastníctvo akejsi farbistej vody ("Farbfluss") v ľubietovskom chotári. Pod "Farbfluss" treba rozumieť vodu vytekajúcu z baní, z ktorej sa ťažila medená zeleň (Berggrun) používaná na výrobu farieb. O medenej zeleni [Berggrun) v Ľubietovej je zmienka aj v správe kráľovskej komisie vyslanej r. 1535 do stredoslovenských banských miest.
Ľubietovské baníctvo v najstaršej dobe by sme mohli pravdepodobne charakterizovať asi tak, že prosperovalo až asi do polovice XV. storočia, keď po vpáde husitských vojsk nastal úpadok; v čase thurzovského podnikania znova nakrátko ožilo, najmä ťažbou medi, a potom v prvej tretine XVI. storočia zase upadlo. Úpadok ľubietovského baníctva v prvej tretine XVI. storočia nepriamo potvrdí aj privilégium Ľudovíta II. z r. 1521, ktorým oslobodil Ľubietovú na štyri roky od platenia akýchkoľvek riadnych i mimoriadnych táx, daní a podpôr, ktoré musela predtým platiť. Je totiž známe, že takéto úľavy poskytovali panovníci banským mestám v čase ich hospodárskeho úpadku, spôsobeného poklesom banskej ťažby. Pravda, s úpadkom baníctva nezmizla nádej v jeho budúcnosť, a táto nádej podporovala snahu panovníkov udržovať podľa možnosti prestíž slobodných banských miest. Tak napríklad aj Ľubietová dostala na spôsob iných slobodných miest privilégium pečatiť svoje listiny červeným voskom. To bola, pravda, len bezvýznamná formalita, lebo je známe, že Ľubietová ešte v časoch M. Bela si udržovala prestíž a slávu slobodného kráľovského banského mesta nie už baníctvom, ale len starými výsadami a právami, ktoré kedysi dostala od uhorských panovníkov.
Nakoniec môžeme stručne zhrnúť: V ľubietovskom chotári sa dávno pred nemeckou kolonizáciou venovali baníctvu Slovania, o čom svedčí aj najstarší názov Lwbete (porovnaj slov. ľúby, ľúbiť), daný osade podľa názvu potoka (aqua Lybtina - 1340). Na slovanské baníctvo nadviazali nemeckí kolonisti, ktorí ho zveľadili, a tak mohla byť hospodársky povznesená banská osada Ľubietová povýšená r. 1379 na slobodné banské mesto, ktoré sa spravovalo štiavnickým právom. Ľubietovské baníctvo prosperoval o až do vpádu husitských vojsk, potom nastala stagnácia trvajúca až do čias thurzovského podnikania, keď sa zase nakrátko prebudilo k životu a potom asi v prvej tretine XVI. storočia zase pokleslo pre vyčerpanosť tamojších rudných žíl.