História a súčasnosť včelárstva

Včelárstvom (predtým brtníctvom) sa obyvatelia Ľubietovej zaoberali od najstarších čias. Prispeli tomu vhodné prírodné pomery, hlavne dostatok pôvodných zmiešaných lesov.
Včelárstvo (brtníctvo, ktorým sa počas predchádzajúcich dvoch storočí označovalo vyberanie medu z bútľavých stromov lesných včiel, bolo predchodcom včelárstva) popri poľnohospodárstve, love a rybolove patrilo medzu hlavné zdroje obživy Slovanov, ktorí sa v Ľubietovskej kotline usadili v VI. – VII. storočí.
Počas celého stredoveku patril med medzi základné zdroje obživy, pretože bol až do vynájdenia rafinácie jediným sladidlom. Postupne sa prešlo od brtníctva k chovu včiel i keď správy o brtníctve v Ľubietovej a okolitých dedinách máme ešte z minulého storočia.
V Ľubietovej sa v minulosti chovali včely v domácnostiach a na majeroch, ale mesto prevádzkovalo aj veľkochov včiel, ktorý bol sústredený na Čelienci (čelien – včelín). V archívnych listinách je chov včiel na Čelienci doložený r. 1716. Mestské včelárstvo bolo okrem pivovarov, mlynov, baní, píly súčasťou mestského hospodárstva. Muselo dobre prosperovať a prinášať do mestskej pokladnice zisk.. To že sa tejto činnosti venovala patričná pozornosť dokazujú v Ľubietovskom archíve zachované ročné inventárne od roku 1716.
Pôvodne sa včelárilo v slamených úľoch, alebo vydlabaných z dreva – klátoch. Pojem klát sa v Ľubietovej používa dodnes.
Významným medzníkom v histórii Ľubietovského včelárstva je príchod Jozefa Cochiusa z Oravy do Ľubietovej. V otcových šľapajach pokračoval jeho syn Jozef Cochius ml.. Jeho snahy sa skončili tragédiou – vypálením včeliena. Podpaľača síce chytili a usvedčili ( bol údajne podplatený), ale odškodnenia sa Cochius nedočkal, pretože majetok podpaľača bolo to „ čo na ňom bolo vidno“.
Ďalšou významnou osobnosťou bol ľubietovský rodák Otto Vízner ( * 1920 - + 1990 Ľubietová), Písal a prekladal články do včelárskych časopisov. Z nemčiny do slovenčiny preložil príručku pre včelárov.

Spracoval: Ľubor Šišiak

Prevzaté: OBZOR roč. V. (1867) čís. 5, str. 35 - prepis pôvodného textu /nekrológ/

Už i nového roku tohto smrť zaťala kosu do radu verných synov národu slovenského! Dostali sme totiž z Ban. Bystrice smutnú správu, že mnohovážny nekdy pán Jozef Cochius starší, čestný radný pán kráľ. Baň. mesta Lubjetovej, dňa 26. Jan. Náhle zomrel. Nebožtíka počítali sme od dávna medzi vysokoctených osobných priateľov naších, a preto držíme za svoju smutnú povinnosť, šlachetný život zvečnelého muža tohto i čitateľstvu našich listov dakoľko riadkami natieniť.
Nechajúc na strane všetko, čo jako statočný občan krajinský a mešťan, jako nábožný, každému svoje dávajúc kresťan, jako znamenitý majster svojho remesla, jako šlechetný manžel a otec, jako úprimný, obetivý priateľ po čas života svojho pôsobil, iba na hospodárske jeho zásluhy o národ slovenský pokážeme.
Jozef Cochius bol prvý, ktorý nie len na Slovensku, ale v celej krajine uhorskej teraz už na mnohých stranách dobre známe i talianske včely udomácnil, keď okrem svetoznámeho Dzierzona, sotva kto v države rakúskej ešte túto „čeľaď“ poznal, o čom sme svojím časom z Viedne v Slovenských Novinách písali.
O mimoriadnej schopnosti jeho vo včelárení svedčí medzi iným, že keď sme v týchto novinách oznámili: „Matky ,kráľovny včiel, italianskych sú k dostaniu na Slovensku, v kr. meste Lubjetovej u pána J. Cochiusa „ on za jedno leto na všetky strany, menovite ale do Čiech a do Moravy, za 300 r. zlatých matiek rozposlal a že všetky tieto živočíchy v malých škatuľkách uschované, šťastné došly po pošte na miesto svoje, bez úrazu zdravia.
Lanský rok bol včelám neprajný; a presa nebožtík zimoval ui teraz 100 klátov, čo veru, okrem Dzierzona sotva ktorý včelár celej dŕžavy rakúskej preukáže. A pri tomto bedlivom opatrovaní početnej „čeladi“ svojej, nikdy mu nevypadnul z mysle drahý národ slovenský; on držal a pilne čítal od jakživa všetky slovenské knihy a časopisy, podporujúc i nár. ústavy štedrou rukou; on bol medzi prvými zakladateľmi Matice slovenskej a evanj. Slovenského gymnázia vo Veľ. Revúci. Tam, pri velikej národnej slávnosti otvorenia Matice Slovenskej dňa 4. augusta 1863, videli sme sa ostaný krát v tomto živote; bo nebožtík, ač vtedy už 65 počítal a chorľavý bol; predsa nelutoval ťažkosti takej cesty, aby bol očitým svedkom „ velikého dňa slovenského“.
Čo ale najviac, ako opravdové súdidlo verného národovca ceníme, je: že on vychoval Slovensku dvoch rovných šľachetných synom, Jozefa a Jána, ktorí ztratu dobrého otca, spolu s váženou rodinou a početnými priateľmi jeho oplakávajú. Kr. mesto Lubjetová uznalo jeho zásluhy, keď mu hodnosť čestného senátora udelilo.
Zomrel v 69-tom roku života. Pán boh daj nebožtíkovi slávu večnú, a nahraď slovenskému národu prebolästnú túto stratu.

Výlet - Pribilina, včelárska výstava v Ľubietovej, rok 1987