Navigácia

Odoslať stránku e-mailom

Univerzálny prekladač

Preklad (translations)

English French German Hungarian Italian Polish Russian Slovak

 

KOMINÁRSKE SLUŽBY

www.kominari.com

DANTY s.r.o.
Kalinčiakova 5
Banská Bystrica

kontakt: 0911 800911

________________________________________

www.kominarrausa.sk

Družby 1879/4, 974 04 Banská Bystrica

kontakt: 048 / 290 19 66

mobil: 0905 584 877, 0910 584 877

Sviatok

Meniny má Anastázia, Anastáz, Blahomil, Asia, Blahomila, Nasťa, Nastasia

Kalendár

Po Ut St Št Pia So Ne
27 28 29 30 31 1 2
3 4 5 6 7 8 9
10 11 12 13 14 15 16
17 18 19 20 21 22 23
24 25 26 27 28 29 30

Mobilná verzia

mobilná verzia www

Obsah

História obce

 

Prehistorické osídlenie Prehistorické osídlenie

Ľubietová a jej okolie bolo osídlené už v najstarších dobách, čomu nasvedčujú archeologické nálezy z prehistorickej doby. Najstarší archeologický nález pochádza z eneolitu. Bol objavený roku 1959 v malej vápencovej jaskynke nad osadou Huta. Skladá sa z niekoľkých kostených nástrojov a črepov, medzi ktorými vyniká pozoruhodný kostený nôž. Spolu s neolitickým nálezom bola objavená i lebka jaskynného medveďa.
Početné stopy po prehistorickom baníčení môžu svedčiť o záujme Kotínov, Kvádov a Rimanov o túto rudonosnú oblasť na úsvite historickej doby.
Osídlenci, ktorí sa v Ľubietovej natrvalo usadili, boli Slovania. Na územie Slovenska prichádzajú v V. - VI. storočí. Slovania sa zaoberali predovšetkým poľnohospodárstvom a remeslami, no od zvyškov pozostalých národov sa pravdepodobne oboznámili aj s ťažbou a spracovaním rúd. Hlbinnú ťažbu Slovania nepoznali a rudu ťažili povrchovým spôsobom - kopali jamy. O tejto činnosti svedčia najstaršie názvy častí ľubietovského chotára / Jamy, Jamešná/.

Tatársky vpád

Roku 1241 vpadli do Uhorska Tatári. Podľa ústnej tradície sa ich plenu nevyhla ani Ľubietová. Stará povesť hovorí, že ženy a deti pred Tatármi hľadali úkryt v najbližších baniach. Keď sa utečencov nepodarilo ani sľubmi ani vyhrážkami vylákať von, Tatári nakládli pre baňou oheň a všetkých vydusili. Odvtedy sa dolina. V ktorej sa táto smutná udalosť stala, nazýva Ženská dolina.


Prvá historická zmienka o obci a povýšenie na mesto.

O Ľubietovej až do jej povýšenia na mesto, niet v listinách žiadnej zmienky. Rok udelenia mestských výsad je tak zároveň aj rokom prvej historickej zmienky.
Mestské výsady udelil Ľubietovej kráľ Ľudovít Veľký roku 1379 - zároveň ju obdaril predbežnými slobodami. Roku 1392 boli všetky práva rozšírené o právo slobodnej voľby mestského richtára. V nasledujúcich rokoch získava Ľubietová ďalšie výsady a rýchlo sa rozvíja. Roku 1384 kráľovná Mária obdarúva mesto právom mlyna, jatky a kúpeľného domu, roku 1405 a 1434 kráľ Žigmund ho oslobodzuje od platenia poplatkov a desiatkov patriacich ostrihomskému arcibiskupovi. Kráľovná Barbora oslobodila mesto od platenia mýta a kráľ Matej riku 1470 a 1471 od platenia akýchkoľvek poplatkov v celom Uhorsku. Kráľ Vladislav II. Jagelonský roku 1496 povoľuje ľubietovským občanom slobodný pohyb po celej krajine a roku 1519 kráľ Ľudovít II. voľné obchodovanie po celej krajine.

Baníctvo a hutníctvo

Slávu privilegovaného banského kráľovského mesta prinieslo Ľubietovej bohatstvo rúd. V minulosti sa v okolí ťažilo zlato, medené a železné rudy. Najvýznamnejšími medenými rudami ľubietovského revíru boli chalkopirit a tetraedrit. V súčasnosti sa tu v menšej miere nachádzajú druhotné minerály - malachit, azurit, euchroit, olivenit, pseudomalachit a libetenit, ktorého pamätným náleziskom je práve Ľubietová.
Dejiny Ľubietovej sú od najstarších čias nerozlučne späté s dejinami baníctva a hutníctva. Najväčšiu slávu jej v minulosti priniesla ťažba a spracovanie medených rúd. Roku 1433 husiti zaútočili na bohaté banské mestá, aby oslabili moc svojho úhlavného nepriateľa Žigmunda. Pri tejto výprave bola zničená aj Ľubietová a jej baníctvo na 40 rokov takmer zaniklo. Na prelome 20. 30. rokov 15. storočia celú produkciu ľubietovských baní ovládol Ján Falbrecht. V nasledujúcich rokoch až do roku 1564 sa vo vlastníctve baní striedali ľubietovský a banskobystrickí podnikatelia, potom prebrala správu nad baňami banská komora. Roku 1610 prebrala bane do vlastných rúk Ľubietová
Nová významná etapa ľubietovského mediarstva sa začína roku 1642, jedine ľubietovská meď po vyčíslení mala takú kvalitu, že sa hodila na výrobu mosadze, ktorá bola výhodnejšia, ako obchod s meďou.
Od roku 170 sa medená ruda ťaží už len sporadicky a posledná zmienka o ťažbe medenej rudy je z roku 1872.
Po úpadku mediarstva si mesto našlo čiastočnú náhradu v ťažbe a spracovaní železnej rudy. Železiarstvo ale nikdy nedosiahlo takého rozkvetu ako mediarstvo.
Významným medzníkom vo vývoji ľubietoského železiarstva bol rok 1692, kedy tu bola postavená prvá vysoká pec v Uhrosku. Podľa niektorých archívnych prameňov boli v ľubietovskej maši uliate súčiastky na prvý parný stroj postavený roku 1722 v Novej Bani, ktorý slúžil na čerpanie vody z baní.


Meč mesta ĽubietováMeč mesta Ľubietová

 

Súdny meč patril slobodnému kráľovskému mestu. Meč je obojručný, dvojsečný, vložený je do novšej drevenej pošvy.

Na jej kovovej garnitúre sa nachádzajú iniciály "L:B:"- Libeth Banya, čiže Ľubietová a letopočet 1769.

 Meč slúžil ako insígnia ľubietovského richtára. Patrí k nemu aj drevený maľovaný štít, v ktorom bol meč spolu s pošvou vložený.

Štít sa nachádzal na Ľubietovskej radnici.

 

 

 


Reformácia  a protireformácia 

Najrušnejším obdobím ľubietovských dejín, poznačeným tureckými vpádmi, stavovskými povstaniami, náboženskými nepokojmi, národnostnými spormi a morovými epidémiami, bolo 16. a 17. storočie.
Údermi Lutherovho kladiva na dvere wittenberského chrámu 31.10.1517 sa začalo šíriť reformné hnutie. Nositeľmi reformačných myšlienok boli hlavne študenti z banských miest, ktorí študovali na nemeckých univerzitách, a tie potom vo svojej domovine šírili. Prvými baštami reformácie boli banské mestá, v ktorých obyvateľstvo bolo prevažne nemeckého pôvodu a Ľubietová bola prvou z nichficiálne prihlásila spolu s ostatnými banskými mestami r. 1559 podpísaním „Confessio Heptopolitana Montana“ - vyznaním viery siedmich banských miest.
Od roku 1606 na základe Viedenského mieru platila zásada „Cuius regio, eius religio“ - Čia pôda, toho náboženstvo. Podľa toho, kto bol práve pri moci, v rušnom období stavovských povstaní, ľubietovské kostoly prechádzali z rúk do rúk.

Turecké vpády a nájazdy

Po bitke pri Moháči roku 1526, kde vojsko uhorského kráľa Ľudovíta II. Jagelonského utrpelo od Turkov zdrvujúcu porážku, sa banské mestá dostali na 150 rokov do bezprostrednej blízkosti osmanského panstva.
14.mája 1564 sa v Banskej Štiavnici zišli zástupcovia banských miest, aby sa dohodli na spoločnom postupe pri obrane stredného Slovenska.
Roku 1564 bol v Ľubietovej na námestí, na mieste dnešného Mestského domu, postavený hrad, v ktorom sa mali obyvatelia v prípade napadnutia brániť.
Do ľubietovej sa Turci nikdy nedostali. Miesto, kde sa dostali najbližšie k mestu, v minulom storočí označoval obraz, maľovaný na plechu a upevnený na drevenom kole. ZnázorňovalTurka padajúceho z koňa. Dodnes sa toto miesto nad obcou nazýva Obraz. Z doby tureckých vojen sa zachovalo mnoho povestí o legendárnom hrdinovi Vavrovi Brezuľovi, spracované aj Boženou Němcovou.

Revolučné roky 1848 - 1849 

Významnú úlohu zohrala Ľubietová v boji za práva Slovákov a slovenský jazyk v revolučných rokoch 1848 - 49. Viacerí historici uznávajú, že dala jeden z prvých podnetov k Hurbanovskému povstaniu. Už pred revolúciou boli v Ľubietovej na čele každého národného pohybu národovci, ktorí úzko spolupracovali s hlavnými predstaviteľmi slovenského národného obrodenia - Štúrovcami. Svedčí o tom aj návšteva Jozefa Miloslava Hurbana na evanjelickej fare v Ľubietovej. Ľubietovský národovci už v marci 1848 sformulovali národné požiadavky ohľadom slovenského národa a slobodného používania slovenského jazyka do „ ľubietovského slovenského memeoranda“, ktoré bolo 1. apríla na zasadnutí magistrátu a revolučného výboru schválené. Memorandum zaslali ministerskému predsedovi do Pešti, banským mestám Zvolenskej župy, ktoré však výzvu buď odmietli, laebo sa obávali k nej pripojiť.
Revolučné roky 1848 - 1849 Ľubietová, vďaka svojej polohe, ostala ušetrená od priamych vojenských operácií - 24. januára 1849 ju obsadili vojská I. a II. bystrického honvedskeho práporu - požadovali ubytovanie, seno, ovos a raž. 26. januára však vojsko odpochodovalo do Brezna /asi 7000 vojakov/. Pod honvédsku moc sa Ľubietová dostala ešte raz a verbovli sa dobrovoľníci proti blížiacim sa Rusom. Tí prišli do Ľubietovej v júli 1849.
Po revolúcii sa celý kultúrny život viedol v slovenskom duch. Hrávali sa tu slovenské divadlá. Predstavení sa zúčastňoval aj Andrej Sládkovič. Ľubietová vyvinula maximálnu snahu o založenie a podporu Matice slovenskej a slovenských gymnázií.

 


Remeslá

V období baníctva bolo 70 - 80 % obyvateľov Ľubietovej zamestnaných pri ťažbe a spracovaní rúd. S úpadkom baníctva sa začínajú vo väčšej miere venovať remeslám a poľnohospodárstvu.
Na banskú a hutnícku výrobu nadväzovali kováči, puškári, mečiari, nožiari, zvonoolejári.
Bohaté lesy v okolí poskytovali dostatok dreva nielen pre banské účely, ale aj pre potreby debnárov, stolárov, tesárov, kolárov. Debnári vyrábali sudy na pivo, víno, syr, gelety na bryndzu, korýtka.
Debnári, stolári, krajčíri, kováči a nožiari mali spoločný cech, podobne aj garbiari a obuvníci.
Starú tradíciu má v Ľubietovej hrnčiarstvo vďaka výskytu kvalitnej hrnčiarskej hliny. Hrnčiari vytáčali výrobky na kruhu hlavne v zime a s príchodom jari odchádzali predávať riad jednak po okolitých dedinách a jarmokoch, ale aj do vzdialenejších oblastí. Vyrábali najmenej 50 druhov výrobkov a používali štyri farby - bielu, hnedú, červenú a zelenú.
Po prvej svetovej vojne úpadok hrnčiarstva pokračoval a v polovici tohto storočia stará hrnčiarska výroba prakticky zanikla.